Mám ešte len 12 rokov, takže neočakávajte od tochto príbehu nič veľkolepé...:D
Hlavné postavy príbehu sú Ketrin a Zayn ale sem tam, niečo napíšem aj z pohľadu ostatných.
Toľko asi na úvod...dúfam, že sa Vám bude tento príbeh páčiť...:)
Ketrin:
Ahojte, volám sa Ketrin a mám 19 rokov. Ak by som povedala, že som v živote šťastná, klamala by som. A to veľmi. Cítim sa..osamelá. Žijem na Slovensku v hlučnej štvrti, po ktorej sa pohybujú samí kriminálnici a feťáci. Niekedy sa dokonca bojím výsť z bytu.
Usmeje sa niekedy šťastie aj na mňa? Toto sa pýtam každý boží deň.
BOLA SOM ŠŤASTNÁ..mala som všetko po čom som túžila: milujúcu rodinu, peniaze, obrovský dom, priateľov a lásku. Bola som zamilovaná do chlapca menom Zayn. Vyrastali sme spolu. Pamätám si, keď mi mama stále hovorievala, aký sme si boli podobný. Boli sme obidvaja rovnako strelený a rozhodne nás bolo niekedy ťažké umlčať. Všetci nás považovali za brata aj sestru. Pre mňa to však neboli žiadne reči, naozaj som sa niekedy cítila, ako keby bol Zayn môj brat. Boli sme proste nerozlučiteľný. Až jedného dňa, sme sa museli s mamou a otcom odstahovať na Slovensko. Počas cesty však havorovalo lietadlo a ja jediná som prežila. Bolo to strašné...je to strašné. Musela som ísť k mojej tete, ktorá mi robila zo života peklo. Keď som mala 18 utiekla som od nej. Vravela som si, že bude ľahké sa o seba postarať. Avšak nič nebolo také, aké som si vysnívala. Skončila som na ulici. Živila som sa iba z toho čo som našla. Nepoznala som a ani nepoznám, aké to je sedieť za počítačom, za televíziou, aké to je vychutnávať si mnoho chutných jedál..môj život je proste iný, ako niektorých ľudí, ktorý si vôbec nevážia maličkosti a radosti denného života. Čo ja by som dala za to, aby som mohla sedieť na mäkkej zamatovej sedačke, pri teplom krbu, vychutnávajúc si bohato opečené kurča! Pre vás je ťažké odísť na pár dní od počítača. Ak dostanete nejaký darček, ktorý sa vám vôbec nepáči, ihneď vyšilujete a ste nahnevaný. Ale, čo iný ľudia? Napríklad ja? Čo keby nám niekto z vás pomohol? Alebo sa aspoň trocha posnažil pomôcť?
Teraz bývam v malom byte a pracujem ako upratovačka. Hrozí mi, že ma vykopnú a prídem o prácu. To však nemôžem dopustiť. Tento malý byt a táto práca, sú všetko, čo mám. Keďže som utiekla od tety, nemal mi kto platiť školné a to znamená, že som skončila bez vzdelania. Samozrejme, že nejaké základy si ešte pamätám, ale..dnes sa bez poriadneho vzdelania, bez strednej - vysokej a hlavne bez peňazí nepohnete nikam. Budete akoby uväznení v pohyblivom piesku. Niet sa čoho chytiť. Nemáte žiadnu oporu, ktorá by vás vytiahla na jemnú zem. Takto to mám v živote ja.
Kamarátov nemám žiadnych, teda..keď som ešte bývala v Bradforde, bola som..dá sa povedať, že som bola obľúbená. Keďže Trisha - moja mama, bola slávna módna návrhárka a Wiliam - môj otec bol režisér a scénarista, boli sme veľmi bohatý a tak som si mohla dovoliť kupovať to najdrahšie oblečenie. Niekedy, mi niečo navrhla moja mama - prv než sa to dostalo do módnej kolekcie a všetky dievčatá to úplne "žrali". Bola som veselá, ukecaná, šialená baba, ktorej rodičia boli slávni a úspešní. Zo mňa chceli mať vždy speváčku a gitaristku. Viem, že ak by ma videli teraz, určite by na mňa neboli hrdý. Na druhej strane, ak by ešte žili, určite by som nedopadla tak, ako som dopadla. Bola by som pod "ochrannými krídlami" mojich rodičov.
Keď som mala 5 rokov, dostala som svoju prvú gitaru. Pamätám si z neho každučký okamih. Boli to moje posledné Vianoce strávené s rodičmi. Nezabudnuteľné Vianoce, ktoré si budem navždy pamätať a nikdy, za nič na svete ich nevymažem zo svojej hlavy a z môjho srdca.
25.12.2000
Bolo vianočné ráno. Vyhrabala som sa zo svojej obrovkej postele s fialovým baldachýnom a posadila sa. Chvíľu som si len tak spievala známu pieseň od Mariah Carey: All I Want For Christmas Is You a vdychovala do seba mamin parfém od CoCo Chanel, ktorý bol cítiť až do mojej detskej izby. Pozrela som sa von oknom a sledovala, ako jemné snehové vločky padajú na zem a spolu vytvárajú akúsi bielu prikrývku. A v tom som si to uvedomila. "Sú Vianoce!" vykríkla som a rýchlo som sa poponáhľala pozobúdzať rodičov. Obidvaja sa ťarchavo, ale s tajuplným úsmevom zobudili a poločne sme zišli zo schodov a šli do obývačky. Každý rodič ma držal z jednej strany a ja som vedela, že toto je najkraší darček na svete.
Mala som všetko, na čo som si len mohla spomenúť a teraz..teraz nemám nič.
Musím sa však s tým zmieriť a žiť ďalej. Vždy, keď mi je zle a nemôžem ísť ďalej, spomeniem si na Zayna a na to aké to bolo, keď sme sa spolu hrávali a...teraz už ani neviem, či vôbec žije....ak by sa naskytla príležitosť, tak by som sa vrátila do Londýna..rada by som ho zase videla..živého...rada by som chcela oskúšať aké je to..mať znova niekoho rád - možno i milovať. Dúfam, že on na mňa tiež nezabudol..♥
Páči sa Vám tento príbeh?
Mám v ňom pokračovať? :)
Prosím, napíšte svoj názor..:D
Nato, že máš 12 rokov je to super! :D Určite máš pokračovať! :D :))
OdpovedaťOdstrániť